Láska může být šílená, ale zešílet z ní může člověk jen žárlivostí.

Říjen 2007

Oznam o preklade

29. října 2007 v 16:38 | Aneta(autor blogu) |  HARRY POTTER7-PREKLAD
Ospravedlňujem sa,ale text je príliš dlhý a nedá sa mi do jedného článku.
Ale TU je slovenský a TU je český preklad.
Dúfam že to pochopíte.
Aneta

SONB.Hlasuj pre mňa

28. října 2007 v 17:28 | Aneta(autor blogu)
Prosííííííííím
Ak ti nepôjde kliknúť na obrázok,klikni SEM

OZNAM

27. října 2007 v 10:34 | Aneta(autor blogu)
OZNAM!!
Oznamujem,že som si založila nový blog.
ADRESA:www.carovnyrokfort.blog.cz
Kto chce,môže sa prihlásiť ako:
duch,profesor alebo študent.
Kabinet a učebňu si vytvoríte sami.
Tak.To je všetko.
Môžete sa prihlásiť.
Ešte tam nič nieje,
ale čoskoro bude.
Ďakujem za pochopenie.
Aneta(autor blogu)

Bleskovka č.4-----Koniec-----

26. října 2007 v 16:20 Bleskovky
1.Kto to je?
2.Speváčka?ANO-NIE
3.Hlasuj pre mňa TADY
4.Kolký to byl hlas?
5.Co ma diplomek?
A ten kto neodpovie správne,dostává spoločný diplom.

Ahoj

26. října 2007 v 15:55 | Aneta(autor blogu)
Ahoj.Ako sa máš?
Já sa mam dobre.
Píš do komentárov.

Poraďte!

26. října 2007 v 13:42 | Aneta(autor blogu)
Ako si mám založiť nový blog???
Odpovede píšte do komentárov.

Rihanna

26. října 2007 v 12:37 | Aneta(autor blogu) |  Videá
Rihanna-Umbrella(originál)▲

Rihanna-Shut Up and Drive▲
Rihanna- Don't Stop The Music▲
Rihanna-Unfaithful▲
Rihanna-Pon De Replay▲
Rihanna-S.O.S▲
Rihanna-Rehab▲ Rihanna - Hate That I Love You▲
Rihanna-Cry▲
Rihanna&Sean Paul-Break it off▲
Rihanna-S.O.S.2

Toto video je super.Hlavne keď vychádza Rihanna.

26. října 2007 v 12:06 | Aneta(autor blogu)

Dollzky

26. října 2007 v 11:54 | Aneta(autor blogu) |  Dollzky
A ešte nejaký odkaz:
Vytvor si svoju dollz TU


Odkazy

26. října 2007 v 11:47 | Aneta(autor blogu) |  Dollzky
1. TADYsi vytvor super dolzku.
2.Keď si chceš vytvoriť ďalšiu dollzku,klikni na tento odkaz.
3. tady je ďalší.
4.tak trochu fantasy maker najdeš tady.
5.ďalší maker je k dispozícii zde.
6.tady sú aj bytové doplnky.
7.ďalší super dollz maker-klikni zde.
8.Alebo si svoju dollz urobíš tady?
9.ďalšiu možnosť máš tu.
10.A tady je ešte jeden.
11.Tu je ďalší odkaz.
Možno pridám aj ďalšie.


Vytvor si dollzku.60Dollzmakerov

26. října 2007 v 11:16 | Aneta(autor blogu) |  Dollzky
Klikni na jeden z linkov, a začni si tvoriť dollzku!!!!
Tak na čo čakáš??? do toho!

Múdra pastierka

15. října 2007 v 18:15 | Aneta(autor blogu) |  Rozprávky
Múdra pastierka :: Slovenská rozprávka
Žili raz dvaja bratia. Jeden z nich bol bohatý sedliak, nemal deti a bol veľmi lakomý. Druhý, chudobný želiar, mal jedinú dcéru a bol to veľký dobrák. Keď šlo dievčaťu na dvanásty rok, dal ju k bratovi za pastierku husí. Dva roky slúžila za stravu, po dvoch rokoch zosilnela a stala sa kravskou dievkou.
"Len slúž, Manka, poctivo," vravel jej strýc, "keď pôjdeš zo služby, dám ti ako mzdu jalovicu. Práve mám štvortýždňové teľa, to dochovám a tebe to bude iste milšie ako peniaze."
"To viete, že bude," odpovedala Manka a od tej chvíle bola do práce ako oheň a ani grajciar strýkovi neminula len tak naverímboha.
Ale strýc bol šelma. Manka tri roky slúžila spravodlivo a bez odvrávania, ale otec ochorel a ona musela domov.
Žiadala teda jalovicu, z ktorej už bola statná krava. Tu strýc obrátil, spustil kdesi čosi, že jej toľko nedá, že jej to nesľúbil, a chcel úbohú Manku niekoľkými grošmi odbaviť. Tá však nebola taká hlúpa, aby peniaze prijala.
Doma s plačom otcovi všetko povedala a chcela, aby šiel pánu prokurátorovi žalovať. Otec sa na nesvedomitého brata veľmi rozhneval, bez meškania šiel do mesta a predniesol žalobu.
Pán prokurátor ho vypočul a poslal po sedliaka. Sedliak však presne tušil, že bude musieť jalovicu dať, ak to pán prokurátor nejako nespraví, preto sa ho usiloval nakloniť na svoju stranu.
Pán prokurátor bol v rozpakoch. Bohatého by si nerád rozhneval a chudobný mal predsa právo na svojej strane.
Rozsúdil teda múdrym spôsobom. Zavolal si každého zvlášť a dal im hádanky: Čo je najbystrejšie, čo najsladšie a čo najbohatšie? A kto to uhádne, dostane jalovicu.
Mrzutí odišli bratia domov. Celou cestou rozvažovali, čo by to asi tak mohlo byť, ale ani jeden, ani druhý sa nemohli dostať k pravde.
"Tak ako?" pýtala sa žena bohatého sedliaka, keď prišiel domov.
"Čert aby tie súdy vzal, teraz som v peknej kaši," povedal sedliak a hodil čiapku na stôl.
"No a prečo, čo sa ti stalo, prehral si?"
"Čo prehral! Neprehral, ale určite prehrám. Prokurátor mi dal hádanku: Čo je najbystrejšie, čo najsladšie a čo najbohatšie? Ak to uhádnem, jalovica bude naša."
"To je rečí kvôli hádanke. Sama ju uhádnem. Čo by mohlo byť bystrejšie ako náš čierny špic, čo sladšie ako náš sud medu a čo bohatšie ako naša truhlica toliarov?"
"Dobre máš, žena, ty si to uhádla, jalovica bude naša," potešil sa milý sedliak a pustil sa do pečienky, ktorú mu žena pripravila.
Želiar šiel domov celkom smutný, zavesil klobúk na klinec a sadol si za stôl.
"No, ako ste dopadli, otecko?" pýtala sa Manka.
"No dopadol. Sú to páni, tí by človeka aj pobláznili."
"No tak čo, vravte."
Otec porozprával, čo im pán prokurátor nariadil.
"No, keď to nie je nič horšie," usmiala sa Manka. "To aj sama uhádnem, len nebuďte smutný, ráno vám to poviem."
Želiar ale napriek tomu celú noc oka nezažmúril.
Ráno prišla Manka do izby a vraví:
"Keď sa vás bude pán prokurátor pýtať, povedzte, že najsladší je spánok, najbystrejšie oko a najbohatšia zem, z ktorej všetko pochádza. Ale to vám vravím, nie aby ste prezradili, od koho ste sa to dozvedeli."
Želiar šiel k pánu prokurátorovi, zvedavý, či tá odpoveď bude správna.
Najskôr pán prokurátor zavolal sedliaka a pýtal sa ho na rozlúštenie hádanky.
"No, ja si myslím," odpovedal sedliak, "že nemôže byť nič bystrejšie ako môj špic, ktorý všetko vyňuchá a vysliedi, nič sladšie ako môj sud medu, ktorý už štyri roky leží, a nič bohatšie ako moja truhlica plná toliarov."
"Milý sedliak," povedal pán prokurátor a pokrčil plecami, "to sa mi nejako nezdá, ale ešte si vypočujem tvojho brata."
"Milostivý pane, ja si myslím, že najbystrejšie je oko, ktoré razom všetko zbadá, najsladší je spánok, lebo nech je človek akokoľvek zarmútený a utrmácaný, keď spí, nevie o ničom a niekedy sa aj vo sne poteší, a najbohatšia je zem, z ktorej všetko naše bohatstvo pochádza."
"Ty si uhádol a máš jalovicu. Ale povedz mi, kto ti to povedal, lebo viem, že sa to v tvojej hlave nezrodilo."
Dlho nechcel želiar povedať, ale keď pán prokurátor na neho naliehal, poplietol sa a vyšiel s pravdou von.
"Dobre teda, keď je tvoja dcéra taká múdra, nech príde zajtra ku mne, ale nech to nie je vo dne ani v noci, ani peši, ani na voze a nech nie je ani oblečená, ani nahá." To bol zase pre želiara úder.
"Milá Manka!" povedal, keď prišiel domov. "Ty si si to pekne zavarila. Prokurátor nechcel veriť, že to mám zo svojej hlavy, a tak som musel s pravdou von. Teraz máš k nemu prísť, ale nemá to byť vo dne ani v noci, ani peši, ani na voze, a nemáš byť ani nahá, ani oblečená."
"No, to je toho, len sa nestarajte, veď ja to nejako vyriešim."
O druhej hodine po polnoci Manka vstala, vzala riedke zrebné vrece a obliekla si ho; na jednu nohu si natiahla pančuchu, na druhú naboso topánku, a keď išlo na tretiu, medzi dňom a nocou, sadla na kozu a napoly peši, napoly jazdecky sa dostala do mesta.
Pán prokurátor hľadel z okna a múdru pastierku už očakával. Keď videl, že tak dobre splnila svoju úlohu, vyšiel jej oproti a povedal: "Vidím, že si vtipné dievča, ak chceš, vezmem si ťa za ženu."
"Prečo nie," odpovedala Manka a premerala si pána prokurátora od hlavy po päty. Ženích chytil peknú nevestu pod pazuchu a viedol ju do izby. Nato poslal po krajčíra a dal ušiť šaty pre nastávajúcu pani prokurátorovú.
Deň pred svadbou ženích neveste prikázal, aby sa nikdy do jeho vecí neplietla, lebo by sa inak musela vrátiť k otcovi.
"Urobím, ako si želáš," odpovedala nevesta.
Na druhý deň bola svadba a z Manky sa stala veľká pani.
Ale ona sa dobre ku všetkému hodila, ku každému bola milá a svojho manžela milovala. Za to ju mal každý vo veľkej vážnosti.
Raz prišli k pánu prokurátorovi dvaja sedliaci, jeden mal žrebca, druhý kobylu. Keď kobyla priniesla žriebä, nastala otázka, komu patrí. Sedliak, čo mal žrebca, tvrdil, že všetkým právom žriebä patrí jemu; sedliak, ktorému patrila kobyla, dokazoval, že má na žriebä ešte väčšie právo. Tak sa hádali, až sa napokon dostali k pánu prokurátorovi. Sedliak, ktorý mal žrebca, bol veľmi bohatý, a tak dal pánu prokurátorovi bokom dobré slovo, a žriebä bolo jeho.
Zatiaľ si pani prokurátorová vo vedľajšej izbe všetko vypočula. Nepáčil sa jej manželov nespravodlivý rozsudok. Keď vyšiel chudobnejší sedliak von, zakývala na neho a vzala si ho bokom.
"Vy hlúpy," vravela mu, "prečo ste sa dali tak napáliť? Kto to jakživ počul, aby mal žrebec žriebä?"
"Nuž, ja si tiež myslím, že sa mi veľká krivda stala, ale keď milosťpán tak rozhodol, čo mám robiť?"
"Verím vám, ale vypočujte si, čo vám poviem, pod tou podmienkou, že sa nikto nedozvie, kto vám tú radu dal. Zajtra okolo poludnia vezmite sieť, vylezte na vrch a tvárte sa, že chytáte ryby. Môj muž s niekoľkými pánmi pôjde okolo. Keď vás uvidia, budú sa pýtať, čo robíte, a vy im odpovedzte: Keď môžu mať žrebci žriebätá, môžu aj na vrchu ryby byť."
Sedliak sa panej poďakoval a sľúbil, že sa podľa jej rady zachová.
Na druhý deň si pán prokurátor s niekoľkými pánmi vyšiel na lov. Tu už zďaleka vidia na vrchu sedliaka siete rozťahovať. Všetci sa pustili do smiechu, a keď prišli na vrch, pýtali sa sedliaka, čo tam robí.
"Chytám ryby," odpovedal sedliak.
"Kto to jakživ počul, aby na vrchu boli ryby?" čudoval sa pán prokurátor.
"Keď môžu mať žrebci žriebätá, môžu aj na vrchu ryby byť."
Pán prokurátor zostal ako pivonka. Hneď si však zavolal sedliaka dolu, vzal si ho bokom a vraví:
"To žriebä je tvoje, ale najskôr mi povieš, kto ti tú radu dal."
Sedliak zapieral, koľko mohol, ale nakoniec predsa len pani prokurátorovú vyzradil.
Podvečer príde pán prokurátor domov, ale paniu si ani nevšimne, chodí po izbe, nepovie ani slovo a na nijakú otázku neodpovedá. Pani si hneď pomyslela, čo mu vŕta v hlave, no aj tak trpezlivo čakala, k akému koncu sa to schýli.
Po hodnej chvíli zostal pán manžel so zamračenou tvárou pred ňou stáť a vravel:
"Vieš ešte, čo som ti pred svadbou prikazoval?"
"Viem to, viem."
"Prečo si teda sedliakovi radila?"
"Lebo nemôžem zniesť nespravodlivosť. Úbohý sedliak bološmeknutý."
"Či bol ošmeknutý, alebo nie, teba do toho nič nebolo. Teraz sa vráť, odkiaľ si prišla. Aby si však nepovedala, že som sa k tebe nespravodlivo zachoval, dovolím ti vziať si, čo ti je najmilšie."
"Ďakujem, milý muž, za tvoju dobrotu, a keď to inak nemôže byť, poslúchnem. Dovoľ, aby som sa s tebou ešte naposledy navečerala, a to tak veselo, akoby sa medzi nami nebolo nič stalo."
Manka hneď bežala do kuchyne, dala pripraviť dobrú večeru a to najlepšie víno.
Keď bolo jedlo na stole, obaja si sadli, jedli, pili a zhovárali sa ako na hodoch. Pani dosť a dosť pripíjala manželovi, a keď videla, že už má v hlave, nariadila sluhovi, aby jej ešte jeden naliaty pohár podal.
"Milý môj muž, ten pohár vína vypi na moje zdravie a na rozlúčku. Len čo to urobíš, pôjdem domov."
Pán manžel vzal víno a naraz vypil celý pohár na manželkino zdravie; ale už sotva jazykom hýbal. Po chvíli mu klesla hlava a tvrdo zaspal. Pani všetko zamkla, sluhovia pána uložili, potom ho aj s posteľou zobrali na plecia a šli za paňou. Otec spínal ruky, keď videl tak neskoro v noci, aký čudný sprievod prichádza k chalupe. Až keď mu dcéra všetko vysvetlila, bol s ňou spokojný.
Slnko už stálo pekne vysoko, keď sa pán prokurátor prebudil. Hľadí, pretiera si oči a nevie sa spamätať, čo sa s ním stalo. Tu vojde do dverí jeho pani v jednoduchej, ale čistej sedliackej sukni, s červeným čepcom na hlave.
"Ty si tu ešte?" pýta sa jej.
"Nuž, prečo by som nebola? Veď som doma."
"A čo tu robím ja?"
"Vari si mi nedovolil, aby som si so sebou vzala, čo mi je najmilšie? Ty si mi najmilší, tak som si zobrala teba."
Pán prokurátor sa rozosmial a vraví:
"Nech ti je odpustené! Vidím, že si múdrejšia ako ja, preto budeš od dnešného dňa súdiť ty, nie ja."
Pani prokurátorová sa tomu potešila a od toho dňa súdila ona a všade bolo dobre.

Mravec a cvrček

15. října 2007 v 18:14 | Aneta(autor blogu) |  Rozprávky
ravec a svrček :: N/A
Na lúke za lesom sa pomaličky končilo horúce leto. Všade plno radosti a dostatok jedla pod zub aj do komôrky. Svrček sedel na konáriku a veselo si pobzukoval. Pozoroval malých mravcov, ako neúnavne behajú a znášajú si potravu do svojich obydlí.
"Počúvaj, mravček," prihovoril sa jednému. "To si taký pažravý? Je mi ťa ľúto, ani sa nezabavíš, ani si nezaspievaš, len sa staráš, čo na obed!"
Kamarát mravček položil oriešok a vraví mu: "Zima býva krutá, tak si robím zásoby, aby som nehladoval. Ty si kedy začneš robiť zásoby na zimu?"
Svrček sa rozosmial a mávol rukou, že zima je ešte ďaleko, a spieval si ďalej. A spieval aj ďalší deň a nasledujúci znova. stále bol veselý a smial sa mravcom, že toľko pracujú.
Dni sa krátili a zima na seba nenechala dlho čakať. Ubúdalo slnka, svetla a tepla, aj potravy bolo čím ďalej, tým menej. Svrček sa jedného rána zobudil a nemal čo dať do úst.
Vonku svišťal vietor a napadol sneh. Nech milý svrček hľadal, koľko chcel, nenašiel nič. Preto sa vybral k mravčekovmu domčeku, aby ho poprosil o pomoc.
Mravec však odpovedal: "Smial si sa mi v lete, spieval si si, zabával sa. Bol si lenivý robiť si zásoby a ja pre dvoch nemám!" Dvere sa zatvorili svrčekovi priamo pred nosom.
Ponaučenie:
Keď máš všetkého nadostač, odlož si na horšie časy.

Dupinôžka

15. října 2007 v 18:13 | Aneta(autor blogu) |  Rozprávky
Dupinôžka :: N/A
Žila raz matka a tá mala dcéru Helenku. Bolo to dievča zvlášť lenivé. Jedného dňa, keď zase len posedávala a na prácu ani nesiahla, vystrčila ju matka pred chalupu a vyšľahala ju prútom. Helenka sa dala do hlasného plaču.
Práve v tej chvíli prechádzalo okolo knieža z Červeného zámku. Keď uvidel uplakanú Helenku, zastavil a spýtal sa:
"Prečo to dievča trestáte, mamka?"
"Ako ju nemám trestať? Stále by len pri kolovrátku sedela a priadla z konope zlaté nitky," zaklamala matka.
Hanbila sa priznať, že má lenivú dcéru.
"Ak je to pravda, tak mi ju predajte," povedal knieža.
"Veru s radosťou! A čo mi za ňu dáte?"
"Pol merice zlata."
"Tak si ju teda vezmite," súhlasila matka.
Knieža vysadil Helenku k sebe na koňa a odviezol si ju do Červeného zámku. Tam z koňa zosadli, pán chytil dievča za ruku a zaviedol ju do komnaty, ktorá bola od podlahy až po strop plná konope.
"Keď to všetko spradieš na zlaté nitky, staneš sa mojou ženou, ale ak nie, zle sa ti povodí," povedal knieža a odišiel. Dvere za sebou zamkol na niekoľko západov.
"Čo si počnem?" nariekala Helenka. "Čo len so mnou bude?" Trpko ľutovala, že bola lenivá a neposlušná. A plakala, až srdce krvácalo. Vtom sa v okne objavil malý mužíček. Na hlave mal červenú čiapočku a na nohách nablýskané topánky.
"Prečo tak nariekaš?" spýtal sa Helenky a zadupal nôžkami.
"Ako by som nenariekala, keď mi nakázali upriasť z tej hromady konope zlaté nitky! Ale ja zlaté nitky priasť neviem!" zverovala sa Helenka.
"Ak do troch dní uhádneš, ako sa volám a z čoho mám ušité topánky, pomôžem ti," zasmial sa mužíček.
"Všetko konope za teba spradiem a ešte ťa naučím, ako sa to robí. Ak neuhádneš, pôjdeš so mnou."
Čo mala Helenka robiť? Nezostávalo jej iné, len aby súhlasila.
Mužíček sa len zaškeril, vzal vretienko a hneď sa pustil do pradenia. Kolovrátok sa krútil a vrčal, konope ubúdalo a zlatej priadze pribúdalo.
Keď sa deň nachýlil, mužíček vstal od kolovrátku a spýtal sa: "Už vieš, Helenka, ako sa volám a z čoho mám ušité topánky?"
Dievča hádalo, ale neuhádlo. A mužíček zadupal nôžkami v čudesných topánkach, vyskočil na okno a bol preč.
Helenka sedela pri okne, vzdychala a premýšľala, ako sa asi ten mužíček volá a z čoho má ušité topánky. Vonku už bolo tma ako vo vreci, ale ona stále nevedela nájsť odpoveď na mužíčkove hádanky. Lámala si hlavu, dokonca aj na jedlo zabudla.
Vtom ju z premýšľania vytrhli hlasné vzdychy a nárek: "Ja nešťastný, som hladný, som smädný, no nikto ma, chudáka starého, nepoľutuje." Helenka vyzrela z okna a videla pod ním sedieť starého žobráka. Vzala jedlo i nápoje, ktoré mala, a všetko mu to podala. Žobrák sa posilnil a pekne sa Helenke poďakoval; ona mu povedala, aby na druhý deň prišiel zase. Potom si ľahla na konope a zaspala.
Ráno sa v komnate objavil mužíček. Chopil sa vretienka a priadol ako divý celý deň. Helenka ho starostlivo pozorovala, ale keď sa jej večer spýtal, či už pozná jeho meno, zase nevedela. Mužíček sa zachechtal a zmizol.
A tak si Helenka sadla k oknu a premýšľala, ako sa asi volá a z čoho má topánky, ale nič nevymyslela.
Tak ako prvý deň prišiel aj teraz pod okno žobrák.
Helenka mu dala svoju večeru, ale bola smutná a plakala, lebo už na druhý deň mala dať mužíčkovi odpoveď, a stále ju nepoznala. Začala sa báť, čo s ňou bude, keď to neuhádne.
Žobrák sa posilnil a vraví: "Prečo si smutná, dievčinka?" Helenka mu nechcela povedať o svojom súžení. Myslela si, že jej aj tak nepomôže. Keď sa jej však znova spýtal, čo ju trápi, že by hádam mal pre ňu radu, všetko mu popravde porozprávala.
Žobrák prikývol a vraví: "Počúvaj, čo sa mi dnes prihodilo. Bol som v lese a tam som uvidel ohníček.
Okolo ohníčka stálo deväť hrnčekov, okolo nich poskakoval mužíček v červenej čiapke a spieval:
Dupinôžka čary varí
čáry-máry pečie,
pôjde si už po nevestu,
už mu neutečie.
Topánky mám z blšej kože,
Helenka sa tešiť môže.
Hádam ti to, dievčinka, bude na niečo dobré."
"Ďakujem vám, deduško!" potešila sa Helenka. "teraz už viem, ako tomu divnému mužíčkovi odpoviem." Žobrák odišiel a Helenka sa uložila spať.
Tretieho dňa zrána sa v komnate opäť objavil mužíček v červenej čiapočke. Na nič nečakal a rýchlo sa pustil do pradenia. Skôr ako slnko zapadlo, bola komnata plná zlatej priadze a po konope ani pamiatky.
Mužíček sa postavil pred Helenku, zaškeril sa a povedal:
"Tak už vieš, ako sa volám a z čoho mám ušité topánky?"
"Voláš sa Dupinôžka a topánky máš ušité z blšej kože," zasmiala sa Helenka a zatlieskala.
Keď to mužíček počul, začal sa krútiť ako vreteno, nahnevane dupal krivými nohami, jačal a škriekal, až sa komnata otriasala. Nakoniec vyletel oknom a bol preč.
Helenka v duchu žobrákovi ďakovala. Rada by sa mu bola odslúžila, ale on už viackrát neprišiel.
Keď sa knieža presvedčil, aká je Helenka usilovná a aké krásne zlaté nitky pradie, dodržal slovo, vystrojil svadbu a vzal si Helenku za ženu.

Dlhý,široký,bystrozraký

15. října 2007 v 18:12 | Aneta(autor blogu) |  Rozprávky
lhý, Široký a Bystrozraký :: Němcová Božena
Bolo to za oných čias, keď mačky črievice nosili, žaby v čepcoch chodili, somáre ostrohami po uliciach štrngali, zajace naháňali psov. Vtedy žil v jednej krajine kráľ a mal utešenú a veľmi bystrú dcéru. Prichodili k nej na vohľady kniežatá a králi z ďalekých krajín, ale ona nechcela ani jedného, až napokon oznámila, že si vezme iba toho, kto dokáže tri noci pri nej bdieť a nedovolí jej ujsť. Chýr sa rozniesol široko-ďaleko a prichodili kniežatá i králi, aby si ju zaslúžili, ale nikto ju neustriehol a každý za svoju smelosť životom zaplatil. Povesť o princeznej sa dostala ďaleko, až za hranice do kráľovského hradu, do uší mladého kráľoviča Mateja, šuhaja pekného ako jeleň a bystrého ako sokol.
Keď Matej počul o krásnej princeznej, vyskočil na rovné nohy, že pôjde k nej strážiť. Darmo mu otec zabraňoval, darmo prosil, zakazoval, Matej si nedal vôľu zlomiť, a napokon ho otec predsa pustil.
Kráľovič Matej si nabral peňazí, ostrú šabľu si o bok pripäl a sám sa pustil do sveta skúsiť šťastie.
Na druhý deň postretol na hradskej človeka. Vliekol sa akosi mrzutý z nohy na nohu. Matej sa k nemu pridal a opýtal sa ho, kam ide.
- Do sveta šťastie skúsiť, - odpovedal pocestný.
- Akéhože si remesla? - dozvedal sa Matej.
- Remeslo nemám, ale viem, čo nikto nevie. Som Široký a viem brucho tak roztiahnuť, že sa v ňom celá čata vojska skryje. - Sotva to dopovedal, tak sa rozšíril, že mu hradská nestačila.
- Nuž, veru si chlap! A či by si nešiel so mnou, i ja idem do sveta šťastie skúsiť? - opýtal sa Matej, lebo sa mu ten človek zapáčil.
- Prečo by som nešiel? Pôjdem, - odpovedal Široký a šli ďalej. Postretli o kus ďalej vyziabnutého človeka, dlhého ako hrada.
- Kdeže ideš, kamarát? - opýtal sa ho Matej.
- Do sveta, - odpovedal pocestný.
- A akého si remesla?
- Remeslo nemám, ale viem, čo nikto nevie. Ja som Dlhý, viem sa vytiahnuť do oblakov a keď idem, na každý krok míľu cesty prejdem, odpovedal pocestný a hneď sa začal vyťahovať. Vytiahol sa po samé oblaky a sotva krok spravil, míľu prešiel.
- No, veru si chlap, - zvolal Matej, - či by si nešiel s nami?
- Prečo by som nešiel? Veru pôjdem, - odpovedal Dlhý a šli ďalej.
Prišli pod horu a tam videli človeka ukladať drevo do hranice. Pridali sa k nemu a Matej sa ho opýtal, kto je a načo mu je to drevo.
- Som Bystrozraký a to drevo si kladiem na oheň! - odpovedal pocestný a uprel oči na drevo. O chvíľočku od žiary jeho očí vzbĺkla hranica plameňom.
- No, veru si chlap! A či by si nešiel s nami do sveta šťastie skúsiť?
- Ech, veru pôjdem, - odpovedal Bystrozraký a pridal sa k ostatným.
Matej bol rád, že našiel takých tovarišov, a preto ich cestou dobre choval, iba Širokého nasýtiť nemohol.
Po niekoľkých dňoch prišli do mesta, kde bývala krásna princezná. Tu prezradil Matej svojim druhom, čo chce spraviť, a nahováral ich, aby mu pomohli, že sa im dobre odmení, keby sa im podarilo princeznú dostať. Všetci traja mu ochotne sľúbili svoju pomoc. Kúpil im pekné šaty a keď ich zaodel, šiel s nimi do zámku ohlásiť sa kráľovi, že chce so svojimi sluhami tri dni princeznú strážiť. Ale neprezradil, kto je.
Kráľ ho privítal a keď vypočul jeho žiadosť, riekol:
- No, ale si to dobre rozvážte, lebo ak vám princezná zuteká, budete všetci štyria o hlavu kratší.
- Zuteká-nezuteká, už len budeme strážiť, - odpovedal Matej.
- No dobre, keď tak chcete, zavediem vás k svojej dcére, - povedal kráľ a potmehúdsky sa usmievajúc, viedol ich do princezninej spálne.
Matej div oči nenechal na krásnej kráľovskej dcére a ona tiež naradovaná vítala švárneho šuhaja. Keď kráľ odišiel, ľahol si Široký krížom cez prah, Dlhý a Bystrozraký si sadli k obloku, Matej si sadol ku krásnej princeznej, dal sa s ňou do reči a pritom pozoroval každý jej pohyb.
Sedela ticho a po malej chvíli povedala:
- Len čo si na chvíľu oči oklamem! - sadla si na posteľ a zadriemala.
Keď Matej videl, že drieme, oprel si lakeť o stôl, hlavu o dlaň a o chvíľu sa i jemu oči zatvárali. Aj Bystrozraký a Dlhý zaspali a Široký vo dverách chrápal, akoby orechy presýpal. Sotva to spozorovala princezná, ktorá sa iba tvárila, že spí, premenila sa na červené jabĺčko, prešmykla sa Širokému pod uchom, kotúľala sa zo zámku na dvor a zo dvora ďalej.
Vtom sa prebudil Matej a keď nevidel princeznú, zavolal chytro tovarišov, že je princezná preč. Bystrozraký vystrčil hlavu z obloka. Zrak mal nielen pálčivý, ale i bystrý, nuž hneď videl červené jabĺčko kotúľať sa ďaleko od zámku po zelenej lúke. Ukázal ho Dlhému, ten sa z obloka natiahol, zdvihol jabĺčko, vtiahol ho zas do izby a podal ho Matejovi. Kým ho Matej chytil, na princeznú sa mu premenilo.
Ráno, keď kráľ vošiel do izby, nemálo sa čudoval, že vidí princeznú pri Matejovi sedieť. Nebolo mu to milé, ale čo mal robiť? Iba mlčať a mládencov ešte i pohostiť. Nebola to veru maličkosť, lebo Široký zjedol na posedenie dva voly, štyri okovy vína vypil a ešte bol hladný a smädný a vždy pojedol ešte aj trocha kamenia, aby sa dosýta najedol.
Na druhý večer sa vrátil Matej so svojimi tovarišmi do princezninej izby, ale kráľ dcéru potajomky napomenul, aby bola šikovnejšia a nedala sa chytiť.
Ako prvú noc, tak i druhú si tovariši ľahli, Široký predo dvere, Bystrozraký a Dlhý k obloku a Matej si sadol ku krásnej princeznej. Prijemne sa spolu zabávali dlho do noci a kráľovič z nej oka nespustil - no nespozoroval nič podozrivého.
Okolo polnoci vraví princezná:
- Len čo si zamak oči oklamem, - sadla si na lôžko a zadriemala.
Matej zmĺkol a vidiac, že princezná podriemkava, oprel si lakeť o stôl, hlavu o dlaň a o chvíľu aj jemu viečka oťaželi. Sotva princezná spozorovala, že Matej i jeho pomocníci pospali, premenila sa na holubičku a vyletela oblokom, ale krídelkom sa obtrela o Dlhého šticu a ten sa hneď zobudil. Ale nebol by holubičku chytil, lebo ju nevidel, keby nie Bystrozrakého. Ten hneď po nej jastril bystrým okom a ako mu do oka padla, pustil na ňu takú žiaru, že jej krídelká klesli a nič iné jej neostávalo, ako na strom si sadnúť. V tom sa Dlhý načiahol, chytil ju a podával Matejovi, ktorý sa práve zobudil. Kým ju Matej chytil, na princeznú sa premenila.
Ak sa kráľ čudoval už prvé ráno, čudoval sa na druhé ráno ešte väčšmi, keď videl princeznú pri Matejovi sedieť. Ale čože! Prichodilo mu mlčať, keď už tak bolo, a nachovať hostí i na druhý deň.
Keď prišla tretia noc, dohováral kráľ dcére, aby pohla rozumom a od tých obyčajných mládencov sa nedala prekabátiť.
Aj Matej napomínal svojich pomocníkov, keď šli večer k princeznej:
- Nože mi dnes dobrý pozor dajte, bračekovci, lebo keď nám to pekné dievča zuteká, viete, že budeme zajtra všetci štyria o hlavu kratší!
- Neboj sa, veď my ju ustriehneme, - ubezpečovali ho kamaráti. Keď vošli k princeznej, každý šiel na svoje zvyčajné miesto a Matej si sadol k nej. Veď on najradšej pri nej bol a s ňou sa zabával. Bol by rád i naveky s ňou, keby mu vždy neutiekla.
"No, ale ju ustriehnem a potom bude moja," pomyslel si a pevne si zaumienil, že nezaspí.
O polnoci princeznej vraj už spánok na oči sadal, nič už nepovedala, iba si tíško ľahla a oči pekne zažmúrila, akoby spala. Matej si oprel lakeť o stôl, hlavu o dlaň a hľadel na princeznú, dlho na ňu hľadel, ale čože - napokon spánok oklamal i jeho sokolie oči a zaspal i on i jeho tovariši.
Iba princezná nespala a ukradomky všetko pozorovala. Keď videla, že strážcovia pospali, vstala, premenila sa na mušku, vyletela oblokom na dvor, tam sa premenila na rybku a do studne na samé dno sa ponorila.
Azda by ju vtedy neboli našli, keby ako muška nebola Bystrozrakému cez nos preletela. Hneď sa zobudil, poobzeral sa dovôkol a videl, kde sa schovala. Skríkol a hneď sa všetci štyria hnali na dvor. Studňa bola veľmi hlboká, ale Dlhý sa načiahol, dosiahol na dno a hľadal rybku. No nemohol ju nájsť, akoby jej tam nebolo.
- Nože vyjdi von, ja sám sa spustím dolu! - skríkol Široký na Dlhého. Nuž vytiahol sa rýchlo Dlhý zo studne a Široký sa ta spustil. Mocným telom tak zaľahol studňu, že sa všetka voda po kraj studne zdvihla. Ale rybku tam nevideli.
- Nuž, vyjdi von, ja ju hneď vydurím! - zvolal Bystrozraký na Širokého. Vyskočil Široký zo studne, voda opadla a Bystrozraký sa nahol a pustil do studne žeravé ohne z očí. V tej chvíli voda klokočom zovrela, od samého spodku vrie a dvíha sa vyššie a vyššie - ponad kraj vyčľapne vlna a z nej vypadne rybka. Sotva sa zeme dotkla, na princeznú sa premenila. Matej vrtko k nej priskočil, chytil ju do náručia, k srdcu si ju privinul a ďakuje tovarišom za pomoc.
Nemálo sa otec čudoval i rozhneval, keď vošiel ráno do dcérinej izby a vidí princeznú v Matejovom náručí. Ale dcéra mu povedala:
- Už si ma daroval, už som jeho po práve i po svojej vôli.
Švárny šuhaj sa jej veľmi zapáčil, ale kráľovi to nebolo po vôli a nechcel ju za ten svet pustiť. Ale čože - šuhaj bol v práve, nepýtal sa kráľa, vzal si mladuchu a pod ochranou svojich pomocníkov odišiel zo zámku. Keď sa to kráľ dopočul, hneď za nimi vyslal čatu vojska a prísne im rozkázal, aby sa bez princeznej nevrátili, ak nechcú prísť o hlavu.
Už veľa míľ Matej so svojou mladuchou i s tovarišmi prešli, keď princezná kázala Bystrozrakému obzrieť sa, či niekto za nimi nejde. Bystrozraký sa obzrel a hneď im oznámil, že vidí na dve míle cesty čatu vojakov.
- To je vojsko môjho otca! - riekla princezná.
Keď sa vojsko na míľu priblížilo, strhla šatku z hlavy, hodila ju za seba do vetra a zvolala:
- Koľko v nej nitiek, toľko nech je dreva! - a v tej chvíli stál za nimi hustý les. Kým sa vojsko horou predieralo, pocestní prešli kus cesty a oddychovali.
Vtom vraví princezná zasa Bystrozrakému, aby sa obzrel, či niekto nejde za nimi. Bystrozraký sa obzrel a hneď panej zvestoval, že sa vojsko horou predralo a za nimi sa ponáhľa.
- No, veď nás nedohonia! - odpovedala a pustila slzu na zem.
- Staň sa riekou! - zvolala.
V tom sa valila za nimi široká rieka. Kým ju vojsko prebrodilo, naši pocestní boli ďaleko.
- Obzriže sa, Bystrozraký, či sa vojsko prebrodilo, - povedala princezná, keď zas oddychovali.
- Ech, veď je tá zberba už za nami! - zvolal Bystrozraký.
- Keby tma bola! - priala si princezná a sotva to dopovedala, vytiahol sa Dlhý do oblakov a čiapkou zakryl polovicu slnka. Tam, kde vojsko bolo, zaľahla hustá tma, ale Matej so svojimi za vidna ďalej kráčal.
Keď prešli už veľa míľ, odkryl Dlhý slnce, čiapku si dal na hlavu a kráčal za nimi - čo krok, to míľu prešiel. Už boli neďaleko Matejovho rodného mesta, keď sa vojsko zrazu za nimi ženie.
- No, len vy choďte do mesta, ja ich tu napravím na dobrú cestu, ozval sa Široký. Nuž išli do mesta a Široký si stal pred bránu, rozkročil sa a ústa otvoril dokorán.
Vojaci sa nechceli bez princeznej domov vrátiť. Rútili sa na mesto, aby ho dobyli. Širokého otvorené ústa mali za bránu a všetci do nich vbehli. Široký zavrel ústa a hnal sa za ostatnými do kráľovského zámku, až sa pod ním zem triasla. Zo zámku počul už radostný jasot a krik, že sa mladý kráľ Matej vrátil s krásnou mladuchou.
- No, braček, kdeže ti je vojsko? - opýtal sa ho Matej, keď prišiel do zámku.
- Nuž, kdeže mi je? Tu je! - odpovedal Široký a poplieskal sa po obrovskom bruchu, - ale by som ich rád vypľul, lebo to nie je ľahké jedlo!
- Tak ich vypusť z väzenia! - zasmial sa Matej a zvolal celý zámok na diváky. Široký zastal pred zámkom, zaprel ruky vbok, zakašlal, a mali ste, ľudia boží, vidieť ten zhon, bolo vám to do popuku! Jeden cez druhého skákali von a bežali, kým ich nohy niesli.
Jeden vojačik - ten posledný - mu v hrdle uviazol, ale Široký kýchol a vojak vyletel až za deviatu medzu.
O niekoľko dní slávili potom hrdé veselie a bol na ňom i princeznin otec. Poslali za ním Dlhého a bol tam skôr ako sa vojsko vrátilo, nuž ich oslobodil od sľúbenej smrti. Potom otca udobril správou, že sa mu dcéra dostala za mocného kráľa. Matej sa tovarišom štedro odmenil a potom navždy pri ňom ostali.

Pán Boh daj šťastia, lavička

15. října 2007 v 18:11 | Aneta(autor blogu) |  Rozprávky
Pán Boh daj šťastia, lavička :: Slovenská rozprávka
Bol raz jeden vdovec, a ten mal dcéru. Hanka, tak sa to dievča volalo, sa kamarátila s Dorkou, dcérou vdovy, ktorá bývala v susedstve. Ľudia o nej hovorili, že je to zlý človek, ale Hanka si ju nemohla vynachváliť.
Raz, keď bola Hanka zasa u susedov na zhovorke, Dorkina mama povedala: "Aké by to bolo pekné, dievčatá, keby sme mohli žiť všetci pod jednou strechou. Povedz, Hanka, otcovi, že by som mu bola dobrou ženou a tebe láskavou macochou." Hanka prišla domov a vraví: "Otecko, mal by si sa oženiť s našou susedkou. Potrebuješ pomocníčku a ja matku."
"Neviem, neviem, dcérenka. Ľudia o nej všeličo hovoria. To by nebola dobrá matka."
"Predsa by si nedal na babské reči," povedala Hanka.
A tak sa teda Hankin otec oženil so susedkou. Ale sotva bolo po svadbe, macocha obrátila. Nevlastnej dcére nedala ani poriadne najesť. Zobrala jej všetky pekné šaty a chudera Hanka musela chodiť v handrách. Takisto sa premenila i Dorka. Dala sa od Hanky obsluhovať a ešte sa jej vysmievala.
Hanka si chodievala poplakať k studni. Raz ju tam uvidel otec.
"Vidíš, vidíš, dcérenka, mal som pravdu, že to nebude dobrá matka. Ale teraz už sa s tým nedá nič robiť."
"Ja viem," prikývla Hanka. "Radšej pôjdem niekam do služby."
Ako povedala, tak aj urobila. Vyrazila do sveta s holými rukami. Macocha jej nedala na cestu ani kus chleba. Hanka šla, kam ju oči viedli, až prišla k jednej lavičke.
"Pánboh daj šťastia, lavička," pozdravila Hanka, ako sa patrí.
"Daj Pánboh šťastia i tebe, dievčinka," odpovedala lavička. "Kamže máš tak sama namierené?"
"Idem si hľadať službu."
"Skôr ako pôjdeš ďalej, obráť ma, prosím, na druhý bok. Už koľko rokov mi ľudia po jednom boku chodia, a nikto ma neobráti. Keď ma obrátiš, dobre sa ti odmením."
Dievča lavičku obrátilo a išlo ďalej. Na ceste stretla prašivého psíka.
"Pánboh daj šťastia, psíček," povedala Hanka.
"Daj Pánboh šťastia aj tebe, dievčinka," odpovedal psík.
"Kamže ideš?"
"Idem si hľadať službu."
"Počkaj chvíľu, prosím ťa, a očisti ma," poprosil psík. "Už tadiaľto prešlo hodne ľudí, ale žiadny sa nado mnou nezmiloval. Dobre sa ti odmením."
Hanka prašivého psíka očistila a pokračovala v ceste.
Zanedlho došla k starej hruške.
"Pánboh daj šťastia, hruštička!"
"Daj Pánboh šťastia aj tebe, dievčatko. Kamže ideš?"
"Idem si hľadať službu."
"Zastav sa, dievčinka, a stras zo mňa hrušky, už ich neunesiem. Keď mi pomôžeš, odmena ťa neminie."
Hanka striasla všetky hrušky, aby sa stromu uľahčilo, a išla ďalej. O chvíľu prišla na lúku, kde sa pásol býček.
"Pánboh daj šťastia, býček!"
"Daj Pánboh šťastia aj tebe, dievčinka. Kam máš namierené?"
"Idem si hľadať službu."
"Prosím ťa, vyžeň ma z tejto lúky. Koľko rokov sa tu už pasiem, a nikto ma nevyháňa. Odmením sa ti."
Hanka vyhnala býčka z lúky a šla ďalej. Šla, šla, až prišla k peci, na ktorej horel oheň.
"Pánboh daj šťastia, piecka!"
"Daj Pánboh šťastia aj tebe, dievčinka. Kamže ťa nohy nesú?"
"Idem si hľadať prácu."
"Skôr ako pôjdeš ďalej, buď taká dobrá a uhas vo mne oheň. Už toľko rokov horí, a nikto ho nevyhrabe. Odmením sa ti." Pri peci stál kutáč. Hanka ho vzala, prehrabala pec a poberala sa ďalej. Išla cez hory a doly, až prišla k domu, ktorý stál na kraji lesa. Bývala v ňom akási starena. Bola to ježibaba.
"Pánboh daj šťastia, gazdiná," pozdravila Hanka.
"Daj Pánboh šťastia aj tebe, dievčinka. Kde si sa tu vzala?"
"Hľadám službu. Nepotrebujete pomocnicu?"
"To by som potrebovala, môžeš tu zostať," povedala starena. "Nebudeš robiť nič iné, len každý deň pozametáš mojich jedenásť izieb. Ale do tej dvanástej sa ani nepozrieš."
"Ako prikážete, tak urobím," sľúbila Hanka.
Trochu si po dlhej ceste odpočinula a hneď sa pustila do práce. Každý deň pozametala a upratala jedenásť izieb, do dvanástej ani nenazrela.
Jedného dňa ježibaba niekam odišla. Hanka zametala izby, a keď upratala jedenástu, napadlo jej, že by sa pozrela do tej dvanástej. Len očkom tam nazriem, vravela si. Veď to nikto nepozná. Postavila metlu do kúta, opatrne sa priblížila k dverám do dvanástej izby, pootvorila ich a nazrela dnu. Uprostred miestnosti stáli tri kade.
"Čo len v tých kadiach môže byť?" začudovala sa Hanka.
Dodala si odvahy a vošla dnu. V jednej kadi bolo zlato, v druhej striebro a v tretej medenáky. Dievča sa naklonilo do prvej kade a vykúpalo si hlavu. Keď zbadala, že má krásne zlaté vlasy, vykúpala si aj ruky a nohy. Vtom jej napadlo, čo na to asi povie ježibaba, keď sa vráti domov. Na nič nečakala a dala sa na útek. Veď už aj bolo načase.
Starena sa už blížila. Len čo videla, že sú dvere do dvanástej izby otvorené a okolo kadí rozliate zlato, hneď poznala, koľko bilo. Schytila železné hrebene, sadla na trlicu a ozlomkrky sa pustila za milou Hankou.
Hanka dobehla k peci a tam by ju bola baba dostihla. Ale pec sa pred ňou rozvalila, vyšľahol plameň a trlicu spálil na popol. Hanka zatiaľ prešla poriadny kus cesty. Na lúke, kde sa pásol býček, už zas mala ježibabu v pätách. Ale býček sa rozbehol a začal ježibabu preháňať po poli.
Medzitým Hanka zase hodný kus cesty prešla. Ale načo to bolo, keď ju pri hruške baba znova doháňala. Hruška nechala Hanku podbehnúť, pokým okolo baby obmotala svoje mohutné vetvy. Kým sa ježibaba oslobodila, Hanka dobehla ku psíkovi. Psík sa postavil starene do cesty. Štekal na ňu a dorážal a dievča zatiaľ dobehlo k lavičke.
Obzrie sa a vidí, že ju baba doháňa. Hanka rýchlo prebehla na druhú stranu. Ježibaba za ňou - ale fíha! lavička sa pod ňou prelomila a baba až po krk zapadla do vody a zaborila sa do bahna. Mala veru čo robiť, aby sa vydriapala von. Ďalej však už za Hankou nemohla.
"Máš šťastie, že som ťa nechytila!" volala za ňou. "Železnými hrebeňmi by som z teba to zlato zoškriabala."
Hanka sa ani neobzrela a uháňala k domovu. Keď sa blížila k chalupe, začal kohút pospevovať:
"Kikirikí, pozrite ta, je tu panna celá zlatá."
Hanka sa zastavila pri studničke a váhala, či má ísť domov. Vtom ju zazrela Dorka a ihneď bežala za matkou.
"Mama! Mama!" volala. "Hanka sa vrátila. Mala by si ju vidieť, je celá zlatá. Sedí pri studničke."
Macocha sa tam hneď vydala. Bola ako med a pozývala nevlastnú dcéru do domu, len aby čo najskôr zistila, kde tak zozlatla. Celá izba sa rozsvietila, keď do nej Hanka vošla. Macocha ju vychvaľovala a znášala všakovaké dobroty.
"Vidíš, vidíš," vravela Dorke, "tak je to, keď sa niekto vie obracať. Ty by si najradšej sedela doma za pecou. Tiež by si mala ísť do služby, aby si sa niečomu priučila."
"Prečo nie," odsekla Dorka. "Nech mi povie, kam mám ísť, a ja pôjdem."
Hanka jej všetko porozprávala, macocha napiekla pekáč buchiet a vypravila Dorku do sveta.
Dorka šla, až prišla k lavičke. Keď ju lavička prosila, aby ju obrátila na druhý bok, ani sa nezastavila a odsekla, že ju čaká iná robota. Prašivému psíkovi nepomohla. Hrušku minula bez slova a býčka takisto. Ani pri piecke sa nezastavila a hnala sa ďalej. Čoskoro dorazila k domu starej ježibaby.
"Pánboh daj šťastia, gazdiná," povedala, ako jej poradila Hanka.
"Daj Pánboh šťastia aj tebe, dievčinka," odpovedala ježibaba. "Kdeže si sa tu vzala?"
"Prišla som sa spýtať, či by ste ma nezobrali do služby."
"A čo by som nezobrala. Vezmem. Každý deň pozametáš jedenásť izieb, ale do dvanástej ani okom nenazrleš."
"Dobre, dobre," súhlasila Dorka.
Zametala a upratovala jedenásť izieb a len čakala na vhodný čas, aby sa mohla pozrieť do dvanástej. Len čo baba vytiahla päty z domu, Dorka odhodila metlu a vrhla sa ku dverám dvanástej izby. Otvorila a uvidela tri kade. V jednej bolo zlato, v druhej striebro a v tretej medenáky. Dorka sa vyzliekla a celá sa ponoriia do kade so zlatom. Keď sa poriadne vykúpala, vyliezla a dala sa na útek. Ježibaba sa zatiaľ vrátila domov a pozerá - izby nepozametané, okolo kadí rozliate zlato.
"Len počkaj, to ti príde draho!" zahromžila ježibaba.
Navliekla si sedemmíľové čižmy, schytila železné hrebene a už sa aj hnala za Dorkou. Tá už bola pri peci, v ktorej ustavične horel oheň. Pec sa pred ňou zvalila a oheň tak prudko pálil, až z nej zlato začalo stekať. Keď sa konečne dostala ďalej, narazila na býčka, ktorý jej prehradil cestu a naháňal ju tak dlho, až kým nepribehla ježibaba. Hrabla po Dorke železným hrebeňom a zlato len tak pršalo. Kým ho baba pozbierala, Dorka utiekla o kus ďalej. Ale čo to!
Do cesty sa jej postavila hruška. Obmotala ju vetvami a už tu bola ježibaba! Česala z Borky zlato a zbierala ho.
Potom Dorka dobehla ku psíkovi. Skákal na ňu a zdržiaval ju, až sa znovu prirútila ježibaba so železnými hrebeňmi. Keď Dorka dobehla na lavičku, tá sa pod ňou prelomila. Dievča spadlo do vody. Zlato, ktoré z nej baba nezodrala hrebeňmi, vzala voda.
Keď Dorka celá premáčaná a doškriabaná konečne vyliezla z vody, nemala na sebe ani kúsok zlata. Smutne sa vliekla domov. Zazrel ju kohút a hneď začal pospevovať:
"Kikirikí, smutná panna mieri sem k nám, samá rana."
Dorka sa bála ísť domov, a tak zamierila k studničke. Sadla si tam a dala sa do plaču.
"Čo som si to vyslúžila? Čo mi asi povie matka?"
Matka začula jej hlas a hneď na ňu radostne volala: "Poď domov, dcérenka, a povedz nám, ako sa ti vodilo."
Keď Dorka vošla do izby, matka len zalomila ruky.
"Ty si tomu dala! Bež mi z očí, ty motovidlo!"
Dobrá a skromná Hanka si čoskoro našla ženícha, zato Dorka zostala na ocot. Nikto ju nechcel za ženu.



Lev a myš

15. října 2007 v 18:11 | Aneta(autor blogu) |  Rozprávky
Lev a myš :: N/A
Lev - kráľ všetkých zvierat - si rád po dobrom obede zdriemol v tieni džungle. Ako tak spal, pribehla sivá myška a koncom chvosta pošteklila leva pod nosom. Lev zareval strašným hlasom a hľadal okolo seba nepriateľa, ktorý ho vyrušil v sladkom spánku. Keď zbadal pod kríkom myš, chytil ju do pazúrov, že ju hneď zožerie.
"Nože, počkaj, najmocnejší z ríše zvierat," zapišťala myška. "Nezabíjaj ma! Hoci som maličká, ešte ti raz dobre poslúžim. Veď čo z toho budeš mať, keď ma zabiješ?"
Lev neveriaco pokrútil hlavou, ale nálada sa mu vylepšila, tak sa nad myškou zľutoval a pustil ju.
"No, bež, ty trpaslík, kým si to nerozmyslím!" zavrčal a myši nebolo viac treba - rozbehla sa ozlomkrky preč.
O pár dní sa v džungli ukázali lovci. Pripravili pasce a už sa tešili na dobrý lov. Tak sa stalo, že keď sa lev ponáhľal z rannej obchôdzky, zamotal sa do jednej zo sietí. Bránil sa, ako vedel, driapal a hrýzol, ale sieť bola príliš pevná. Sadol si a smutne čakal na svoj koniec. Každé zviera, čo išlo okolo, len pokrútilo hlavou, ale žiadne sa neodvážilo prísť mu na pomoc, lebo lovci boli neďaleko. Iba malá sivá myška sa predierala pomedzi trávu, aby splnila, čo levovi sľúbila.
"Och, škoda, že si taká malá a slabá," skučal lev. "Ty mi pomôcť nemôžeš!"
Myš však nečakala ani chvíľočku a pustila sa silnými zúbkami do siete. Vyhrýzla do nej takú dieru, že lev sa cez ňu ľahko dostal na slobodu. Iba mu zakývala chvostom a zmizla v tráve.
Poučenie:
Aj malí a slabí môžu pomôcť veľkým a silným.

Kto zjedol holúbätá

15. října 2007 v 18:10 | Aneta(autor blogu) |  Rozprávky
to zjedol holúbätá :: N/A
Čižmárka upiekla pekne do zlata dve holúbätká, jedno pre seba a druhé pre muža. Postavila ich na piecku a šla niekam von. Čižmár medzitým šil.
Podchvíľou dvíhal nos a vťahoval vôňu, šíriacu sa po celej izbe. Napokon ho vôňa tak omámila, že mu maškrtnosť nedala obsedieť na stoličke. Sotva vytiahla žena päty z domu, vyskočil zo stoličky a bral sa rovno k pekáču. Najprv načúval, či žena nieje v pitvore, lebo sa ženičky bál. Zapieral to, ale bolo to veru tak, a nie inak. Vonku bolo ticho, čižmár holúbä chytro vytiahol a zjedol. Maškrtnému je dosť, keď sa oblizne, a hladnému, keď sa naje. Ale čižmár bol i maškrtný i hladný, nuž jedno holúbä mu bolo málo, a preto nerozmýšľal dlho, pustil sa i do druhého a jedným vrzom i to zjedol.
Potom si sadol zasa na trojnožku a usilovne šil. Žena sa vrátila do izbice. Bolo práve poludnie, nuž položila taniere na stôl a dávala obed. Všetko šlo po poriadku, ale keď prišlo na pečienku, strhla sa z čista jasna hrmavica.
- Kto zjedol holúbätká? - zahrmela otázka.
- Mňa sa darmo opytuješ, ja nie, veď som ani nevedel, že ich pečieš, znela odpoveď. A tak to šlo zaradom - otázka za otázkou, odpoveď za odpoveďou. Čižmár sa nepriznal, ba napokon povedal, že ich žena sama zjedla, a čo chce teraz ešte od neho, úbožiaka?
- No dobre, nebudeme sa zatiaľ škriepiť, ale od tejto chvíle nepovieme ani jeden ani druhý slovka. Kto skôr prehovorí, na tom ostane, že zjedol holúbätká, - tak rozhodla čižmárka a na tom i ostalo.
Od tej chvíle bolo u čižmárov ako v hrobe. Oboch to mrzelo. Čižmárka sa nemohla škriepiť ani klebety rozprávať a čižmárovi bolo zasa ľúto, že nemôže odpovedať ani spievať, a bol by veru radšej už i ženine škriepky počúval, ako to mŕtve ticho trpel. Lenže ani jeden, ani druhý nechceli vyriecť prvé slovo. Už sa míňal tretí deň od tých čias, čo sa naposledy spolu zhovárali, keď pred domom zastal koč, zoskočil z neho sluha a opýtal sa na cestu do mesta. Čižmárka už otvárala ústa, ale zrazu si zasa sadla a iba rukou ukázala, kade majú ísť. Čižmár spravil to isté.
Sluha sa vrátil a povedal pánovi, že v chalúpke sú dvaja nemí. Vtom vybehne čižmárka z chalupy. Vyhútala niečo, driapala sa k pánovi do kočiara a naznačovala, že im cestu ukáže. Pán jej spravil miesto, kočiš šibol kone a už uháňali.
Tu volá čižmár z obloka: - Žena, ženička, neodchádzaj a odpusť mi, ja som zjedol holúbence!
Žena sa rozosmiala a iba teraz porozprávala pánovi všetko. Pán sa od srdca zasmial a dal čižmárke dukát, aby kúpila iné holúbätká. Lenže z tých nedostal maškrtný pán čižmár ani pod zub.

Remeslo má zlaté dno.

15. října 2007 v 18:07 | Aneta(autor blogu) |  Rozprávky
Remeslo má zlaté dno :: Slovenská rozprávka
Žil kedysi jeden kráľ a ten si raz vyšiel so ženou a dcéerkou na more. Keď sa vzdialili od brehu, zadul víchor a odniesol loďku na šíre more. Po niekoľkých dňoch pristáli v cudzej krajine, o ktorej nič nevedeli a nikoho tam nepoznali. Kráľ sa hanbil priznať, čo je zač, a pretože nemal pri sebe peniaze a nevedel nijaké remeslo, dal sa najať k dobytku za pastiera.
Niekoľko rokov sa tak pretĺkali a z kráľovskej dcéry vyrástlo krásne dievča. Raz ju zazrel syn kráľa, ktorý v tej krajine vládol. Mohol na nej oči nechať a rozhodol sa, že nijakú inú za ženu nechce. Otec a matka mu dohovárali, že sa predsa nemôže oženiť s pastierovou dcérou, ale nemalo to nijaký zmysel. Kráľovič o inom dievčati nechcel ani počuť.
Keď kráľ videl, že syn inak nedá, poslal jedného zo svojich radcov za pastierom, aby mu oznámil, že si kráľovič chce zobrať jeho dcéru za ženu.
"Aké remeslo vie kráľov syn?" spýtal sa pastier.
"Prečo by mal vedieť nejaké remeslo?" začudoval sa radca. "Veď má všetko, na čo si len pomyslí."
"Ak nevie nijaké remeslo, potom mu svoju dcéru nedám," trval na svojom pastier.
Radca sa vrátil ku kráľovi a oznámil mu pastierovu odpoveď.
Nastal veľký údiv. Každý si myslel, že by mal pastier považovať za česť, že si chce jeho dcéru zobrať kráľovič. Kráľ poslal k pastierovi iného radcu, ale ten sa stretol s rovnakým úspechom.
Kráľovičovi nezostávalo iné, len sa poohliadnuť po nejakom remesle. Chodil od dielne ku dielni a pozeral, ako majstri pracujú. Občas sa spýtal, či by ho vzali do učenia. Nuž čo, vzali by, ale všade chceli, aby zostal aspoň rok, a tak dlho kráľovič nechcel čakať.
Napokon došiel k dielni, kde plitli rohože a košíky.
"Za ako dlho ma vyučíš svojmu remeslu?" spýtal sa kráľovič.
"Ak si šikovný, tak za pár týždňov," odpovedal košikár.
"Dobre," súhlasil kráľovič a hneď sa pustil do práce. Bol usilovný a šikovný, a tak čoskoro vedel upliesť peknú rohož. Poslal ju pastierovi s tým, že takému remeslu sa vyučil kráľov syn.
Pastier vzal rohož, prezrel si ju zo všetkých strán a potom sa spýtal: "Čo to stojí?"
"Štyri groše," povedal radca.
"To nie je zlé," mienil pastier. "Štyri groše dnes, štyri zajtra a štyri pozajtra. To už máme dvanásť grošov. Keby som ja bol vedel aspoň toto remeslo, nemusel som pásť dobytok."
Potom začal vykladať, kto je a ako sa do ich krajiny dostal. Kráľ sa potešil, keď mu to radca oznámil. Predsa len sa mu väčšmi páčilo, že si jeho syn vezme dievča z kráľovského rodu. Hneď začali chystať svadbu. Jedli, pili, hodovali niekoľko dní. Potom rodičia mladej nevesty nasadli na loď, ktorú dostali do daru, a vrátili sa za more do svojho kráľovstva.